Tak si tak zrejem...

Autor: Slávka Tajcnárová | 17.7.2015 o 16:49 | (upravené 17.7.2015 o 16:56) Karma článku: 5,00 | Prečítané:  1077x

Konečne som po dovolenke trochu opálená. A tak, keď sa vidím v zrkadle, nie som z toho pohľadu okamžite zhrozená. Naopak. Čítam si zo svojho tela, ako z denníka.

Čert vie, čím to je, ale čím som staršia, tým sa ľahšie opálim. Ako decko som bola hneď červená ako rak a brat sa mi smial, že vyzerám, ako grilované prasiatko. Teraz sa dívam na svoje opálené nohy a musím povedať, že za šesť dní na slnku celkom slušný výkon. No vidím však  aj čosi iné- jazvy, strie, pigmentové škvrny a kŕčové žily. A čo ma najviac prekvapuje, som úplne pokojná a spokojná. Telo ženy je ako taký denníček, záznam všetkého, čo počas života zažila. Dobrého aj zlého.
Začnem na tvári. Vráska medzi očami - tá je od všetkých tých prebdených nocí, keď boli deti malé a  v horúčkach plakali a nechceli si dať suché pyžamko. Tá vráska je aj zo starostí, keď sme sa doťahovali s bývalým, u koho budú deti cez víkend. Vráska je hlboká - na jej výraznosti sa podpísali aj roky, keď sa v podnikaní nedarilo tak, ako by som si priala. No - mohla by byť aj hlbšia - nebyť "mňamkového" jedíku priamo pod kožu za dve stovky. Veď čo by človek neurobil, aby sa chlapom páčil.
Mám svetlé vlasy. Teda, vždy som mala, ale keď sa mi pred sedemnástimi rokmi narodil syn, všimla som si, že sa mi akoby zničoho nič začal v ofine objavovať prameň sivých vlasov. Vraví sa, že človek môže z veľkého stresu, či iného silného podnetu ošedivieť. Tak tu to mám!  Vlasy si farbím, aby som bola stále šik. No ako tak pozerám, už sa mi z hlavy zase derú tie úplne biele a navigujú ma do DM-ky kúpiť nový odtieň škandinávskej blond. Moja dcéra má tiež blond vlasy. Ešte si užíva ich úplnú prirodzenosť a musím povedať, že jej občas trochu závidím.
Na krku mám pigmentové škvrny. Otrasné. Musím si ich prekrývať mejkapom, aby si ľudia nemysleli, že sa neviem poriadne umyť. Tie sú od hodín strávených vonku na slnku, v prírode.Vlastne ich mám celkom rada, lebo si uvedomujem, že sú následkom toho, že si voľný čas užívam tak, ako sa mi páči.
Pleť mám celkom fajn - je zábavné používať kadejaké pílingy a mastičky - človek sa tak hýčka. Ja sa rada hýčkam.
Paže. Pekné, pevné, stále celkom dobre vypracované - gymnastika, volejbal, plávanie a teraz občas pádlo v ruke - to su asociácie, ktoré mám, keď si ich po sprche natieram krémom.
Prsia. Časť tela, o ktorej by každá žena mohla napísať knihu. Ako pubertiačka som ich nenávidela - chlapi na mňa vypliešťali oči a bolo to vtedy dosť nepríjemné. Aj teraz vypliešťajú s tým rozdielom, že rozmýšľajú, či mám silikóny, alebo nebodaj vlastné. Som hviezda, som kráľovná! Napriek dvom, takmer rok kojeným deťom mám prsia. Vlastné. Celkom pekné. Ale o poschodie nižšie, ako by sa mi páčilo. Občas mám záchvat a cvičím ako blázon, aby som si ich spevnila. Zväčša mi to vydrží tak tri dni. Nevadí, v podprske sú super! A nemám žiadne jazvy!
Na bruch mám tehličky. No tehličky - ony sú, pod takou tou voľnejšou kožou. Veď každá matka vie aké to je po dvoch tehotenstvách. Dokonca občas tam ani tá voľná koža nie je. To vtedy, keď mám stresy, keď sa mi nedarí, alebo ma ktosi prestal milovať. Vtedy nič nejem a som kosť a koža - v preklade - vyzerám príšerne! Teraz mám kožu voľnú a bruško mi občas trocha preteká cez opasok nohavíc - takže viem, že sa mám dobre.
Nohy mám až po zem. Lýtka celkom vypracované, no so stehnami je to už tošku horšie. Jaziev pomaly viac ako na duši. Každá biela čiara mi pripomína obdobie, kedy som k nim prišla. Dve už asi storočné na klenbách chodidiel. Lekári mi odstránili dáke prebytočné kostičky. Ležala som v nemocnici na tej istej ulici, kde bola moja ZDŠka. Vždy ráno som na decká kričala z okna, nech ma prídu kuknúť. Ďalšia jazva je na lýtku. To boli časy! Mala som asi 16 rokov a trávili sme tri týždne v Senci. Od rána do večera na surfe - na takom, čo otec  s kamarátom v garáži sám zmajstroval. Uvolnila sa nejaká skrutka a ja som si na nej porezala nohu. V to leto som sa zoznámila s človekom, ktorého mám vo svojom živote dodnes. V strede jazera. Nefúkal vietor a tak sme tam sedeli na doskách a rozprávali sa. Ďalšia je na kolene. Tú mi spôsobil maličký, takmer domestifikovaný diviačik menom Nino na okraji, už ani netuším akej, dedinky kdesi v Taliansku, keď som mu chcela vziať práznu plechovicu od tuniaka. Taký bol nahnevaný, že ma nabral na svoj dlhý očný zub. Krv zo mňa tiekla, ako pri zabíjačke s tým rozdielom, že obeť nebolo to prasa. Boli sme s priateľom na okružnej ceste. Spali sme celý čas v aute, jedli konzervy, pozerali západ slnka nad morom a život bol pred nami. Tá jazva od Nina mi tie prázdniny stále pripomína.
No na druhom kolene - druhá jazva, či "sújazvie". Športom k trvalej invalidite a tak si lyžovanie zobralo svoju daň v podobe poškodeného menisku a roztrhnutého krížového väzu. V nemocnici v Štokholme, kde mi ho dali dokopy, som si uvedomila, ako skvele dokáže zdravotníctvo fungovať.
Kŕčové žily sú samostatná kapitola. Ešte pár rokov potom, ako sa mi narodila dcéra, ma strašili ako zákerné hady z nejakej morbídnej rozprávky. Chcela som s nimi niečo robiť. Zbaviť sa ich. No stále som to odkladala. A teraz? Nie sú. Nič! Len občas sa kde - tu objavia, aby mi pripomenuli tehotenstvo. Zrejme sa ešte vrátia. No to bude iný príbeh...
Môj denníček zjavne nekončí. Na tele je ešte toľko miest, ktoré si napíšu svoj príbeh. A celkom sa teším na čítanie!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

SVET

Ukradnutú bránu z koncentračného tábora našli v Nórsku

Ukradli ju pred dvoma rokmi z Dachau.

NITRA

Na R1 budú nové odpočívadlá, plánujú ich navzájom prepojiť

Miesta budú určené aj pre kamióny zásobujúce Jaguar.


Už ste čítali?